Moja kniha
Steev a Tormen
Tormen sa pomaly prikradol zvieraťu. Pevnejšie zovrel v ruke oštep. Kývol hlavou a dal najavo svojim pomocníkom že je pripravený. Slon sa pokojne pásol. Tormen sa prikrčil do trstiny a začal sa pomaly a potichu približovať. Vietor fúkal k nemu no aj tak ho mohol mamut zacítiť. Prikrčil sa ešte nižšie. Naľavo od seba začul zašuchotať svojho spolulovca. Na chvíľu zastal aby sa presvedčil že to mamut nezačul. Odrazu uvidel že jeden z jeho spoločníkov sa zdvihol a začal mieriť na mamuta. Tarmen sa pozrel na druhú stranu a vydeľ že aj ostatný lovci stoja. Opatrne sa postavil aj on. Zdvihol oštep a zamieril. „Vodca musí vystreliť prví“ opakoval si stále dookola. Toto bol jeho prvý lov na mamuta. Vodca Yarey si poťažkával oštep v ruke. Potom ho posunul trochu dozačie a hodil. Tarmen ho nasledoval. Hodil a oštep sa zapichol mamutovi medzi lopatky. Popri ňom zároveň preletelo vzduchom zo dvanásť oštepov. Slon zreval a pustil sa do behu. Z dvoch strán popri ňom bežali ďalší lovci. Mamut bežal len dopredu. Nemal na výber. Potom to odrazu zapraskalo a mamut sa zrútil do pasce. Tarmen pribehol k najbližšiemu kameňu a hodil ho mamutovi na hlavu. Mamut zreval ale po zásahu ďalších dvanástich kameňoch a ďalšom Tormenovom kameni padol na zem. Ešte dýchal. Zhora naňho lovci sypali ďalšiu spŕšku skál. Tormen hodil ešte jeden a potom sa vzdialil. Mamut pomaly dodýchal. Lovci šťastne vykríkli.
****
O chvíľu neskôr už boli v tábore. Ženy krájali mamuta a oddeľovali kožu od mäsa. Potom ju rozprestreli a očisťovali od tuku. Tormen sedel pri ohni a odpočíval. Bol to preňho náročný deň. Ostatný lovci oslavovali a tešili sa z veľkého úlovku. Tormen však bol viac ako len šťastný. Toto bol jeho prvý veľký úlovok. Doteraz lovil len Jelene a Líšky. Teraz sa stal mužom. Splnil skúšku ktorú mu dal Yarey. Odteraz môže slobodne chodiť po lese.
Toto bol jeho veľký deň.
„Steev! Máš hotovú kávu. Steev stávaj zmeškáš do práce.“ Steev otvoril oči. Pozrel sa na hodinky. Bolo 7:20. Prudko sa posadil. Zase príde neskoro. Nasadil si nohavice a košeľu a rozbehol sa do kuchyne. Nalial do seba kávu (Pričom si obaril hrdlo) a bežal k autu. Pozrel na náramkové hodinky. 7:25. Rýchlo naštartoval a uháňal po uliciach. 7:27. To nemám šancu stihnúť. Ešte viac pridal. Blížil sa k semaforu. Našťastie bola zelená. Ak príde neskoro aj dnes tak na to môže poriadne doplatiť. 7:29. Už len minúta. Konečne bol pred univerzitou. Zaparkoval auto a rozbehol sa do školy. Bežal dolu do laboratória. „Meškáš“ ozval sa za ním hlas. „ak sa pošťastí možno mi to pridelia“. Obzrel sa. Uškŕňal sa naňho Dean Jones. „Ešte to môžem stihnúť“ dychčal Steev a opäť sa rozbehol. Zišiel do laboratória a nechal Deana za sebou. „Nezmeškal som?“ spýtal sa vedúceho projektu keď dobehol do jeho kancelárie.
„Len tak-tak“ skonštatoval Mark. „Uff“ vydýchol a posadil sa na najbližšiu stoličku. „Ako pokračujete?“ spýtal sa. „Už to skoro je, len treba vymyslieť ako sa vrátiš.“ povedal „nebude to jednoduché.“ „Čože to ste už tak ďaleko? Veď včera ste sa nemohli vysekať s jedného závažného problému. Vraj by som mohol uviaznuť či čo. A ešte ste nevyriešili ako budem s vami komunikovať. “vypálil zo seba a ani nevedel čo to trepe.
„Včera na to prišiel jeden praktikant. Ak bude všetko fungovať tak môžeš odísť už za päť dní.“. „Ale ja niesom ešte pripravený. Musím ešte prejsť niekoľkými simuláciami a výcvikom v streľbe. “ Vyľakane zvolal Steev „a ešte veľa ďalších vecí.“
„Ak chceš môžeme tam najprv poslať Deana. On si myslí že by to už zvládol.“ s náznakom vydierania povedal Mark. Steeva to zarazilo. Zo všetkého najviac nechcel aby to dostal Dekan.
„Tak teda dobre pôjdem tam teraz“ vyhlásil.
„Vedel som že zmeníš názor“ usmial sa Mark. „môžeš ísť do stimulátora.
Steev vstal a podišiel k dverám. Potom sa zastavil a spýtal „4o si myslel tým že by som sa nemohol vrátiť? spýtal sa Marka.
„To ti vysvetlia členovia výskumu“ odvetil Mark a začal niečo zapisovať. Po tých slovách Steev odišiel.
Cesta do neznáma
Tormen otvoril oči. Hľadel na šikmú strechu stanu s jelenej kože. Chvíľu len ležal a vychutnával pocit že sa stal mužom. Potom vyliezol zo stanu. Bolo ešte pološero.
Veľká ohnivá guľa ešte celkom nevyšla na oblohu. Išiel po drevo a oživil už vyhasínajúci ohníček. Vonku ešte nikto nebol. Vstal prvý. O chvíľu už začalo svitať. Ohnivá guľa prebrala aj ostatných. Chcel ísť na lov ale potom si spomenul že včera ulovili mamuta a ten im vydrží aj na desať dní. „Tormen!“ obzrel sa. Bol tam vodca kmeňu. „Poď sem“. Poslušne prišiel.
„Každý nový muž v kmeni dostane nový oštep. Oštep stavaný nie pre chlapca ale pre muža“. Podal mu oštep. Bol nádherný. Mal vyrezávanú rukoväť, bolo tam mnoho znakov. Hrot nebol z dreva ako chlapčenský ale z kameňa, takého ostrého že sa ho neodvážil dotknúť. Uklonil sa vodcovi a odniesol si poklad do svojho stanu. Veľmi ho chcel vyskúšať, ale nemohol. Musel vydržať kým sa neminie mamut.
******
O štyri dni sa mamut minul. Minul sa rýchlejšie ako Tormen čakal ale nesťažoval sa. Konečne bude môcť loviť a vyskúšať nový oštep. Keď s v to ráno zobudil ľudia boli na nohách a zháňali svoje zbrane. Väčšina už bola na love. Už aj on. Prechádzal sa po lese a hľadal nejakú zver. Odrazu sa pred ním zjavil jeleň. Pomaly sa k nemu zakrádal a hodil oštep. No netrafil. Rozbehol sa preň a keď sa vracal našiel medvediu stopu. Bola čerstvá a medveď mohol byť nablízku. Išiel ďalej po stopách. Medveďa našiel na čistinke. Tentoraz si lepšie odhadol ako má hádzať. Hodil a...trafil. Zdalo sa mu že hodil moc slabo no keď sa priblížil zabudol zvrieť ústa. Medveďovi oštep prenikol cez telo do srdca a cez srdce von.
Bol to úžasný oštep.
Bolo ráno. Steev však celú noc nespal. Rozmýšľal nad zajtrajším – teda neskajším dňom. Dnes sa to malo stať. On ako prvý človek na svete sa mal vydať do minulosti. Trénoval na to sedem mesiacov. Ale ani to nestačilo. Výskum sa mal dokončiť o desať mesiacov ale stihol sa za sedem. Prečo to nenechal Deanovi? No teraz to tu bolo. Aspoň že nepríde neskoro. Pozrel na hodinky -5:45. Mal času dosť ale už nemohol ležať. Navliekol si nohavice a košeľu. Zobral sako a išiel do kuchyne. Hodil sako na stoličku a spravil si kávu. Premýšľal o tom čo to bude. Ako vyzeral svet pred 500 000 rokmi? Aké zvieratá tam žili? Bude mu G-11 s puškou na ihly stačiť?. Opäť sa pozrel na hodinky.6:02.Ale sa ten čas ťahá keď to nechcete.
*******
Pomaly išiel autom. V práci mal byť dnes ráno až o ôsmej ale on nemohol tak dlho čakať.
Teraz bolo 7:30 a zvyčajne by bol už v práci. Alebo by sa ozlomkrky do nej ponáhľal. Zastal pred univerzitou. Bol pekný deň. Odrazu si uvedomil že okrem strachu je aj vzrušený. Vkročil dnu. Vo veľkej vstupnej hale sa to hemžilo študentmi. Väčšina ani netušila že dnes sa tu má stať prevratný objav. Samozrejme ak to bude fungovať. Zase v ňom ožil strach.
„Steev ti si už tu?“ spýtal sa Mark keď vošiel do labáku.
„Už som nemohol vydržať doma sám.“ Odvetil
„Aha“ povedal Mark „Tu je už všetko pripravené, vyriešili sme aj ten problém s návratom.“
„To si ma potešil“ povedal Steev no veľmi sa mu neuľavilo.
„Neboj sa“ utešoval ho Mark „Určite sa nič nestane. A keby aj, máš všetko čo potrebuješ.“
„Tak ideme na to?“ spýtal sa Steev.
„Poďme“
Spolu s Markom išiel do najhlbšieho laboratória. Steevovi nasadili špeciálny skafander s kyslíkom. Pod ním však mal šaty ako do Pralesa pri Amazonke. Potom ho priviedli k divnému kruhu na podlahe.
„Keď ti poviem vstúpiš do kruhu“ povedal jeden doktor.
„Dobre“ súhlasil Steev.
Potom spustili stroj. Bol to divný prístroj ktorí vyzeral ako Hriankovač a bol spojený s tým kruhom. Asi po desiatich sekundách z kruhu vystúpil priesvitný pás.
„Teraz!!“ skríkol doktor.
Steev skočil do kruhu a potom bola už len tma....
Stretnutie
Steev pomaly otvoril oči. Bol v nejakom lese. Posadil sa. Všetky veci mal okolo seba. Mal tam počítač, pištoľ aj pušku. Skúsil zapnúť počítač. Zapol sa. „Chvála bohu“ pomyslel si.
Vyzliekol si tesnú kombinézu a postavil sa. Kde je? Nemal sa vrátiť iba o 2000 rokov?
Toto tu vyzeralo ako spred 5000-10 000 rokov ak nie viac. Otvoril batoh. Bola tam rozbitá fľaša od koly. Vybral ju a batoh si nasadil na plecia. Čo bude robiť? Kam teraz pôjde? Tábor! Musí si nájsť miesto na tábor. Vykročil. Toto miesto nebolo vhodné na stanovanie. Bolo tam mnoho mravcov. Našiel malú čistinku. Zhodil batoh na zem a vytiahol stan. Zopár podporných palíc bolo zlomených. Našťastie má náhradné. Postavil stan. Potom z batoha vytiahol železnú tyč a zapichol ju do zeme. Vytiahol koniec plotu a začal ho ťahať. Potom vybral ďalšiu tyč. A zapichol ju do zeme. Tak okolo seba roztiahol plot ktorý by ho mal ochrániť pred menšou zverou. Nemal viac ako pol metra ale aj tak sa Steev cítil viac v bezpečí. Potom vytiahol skladaciu stoličku a zápalky. Potom išiel nazbierať drevo. Našťastie bolo okolo veľa suchých haluzí. Zapálil oheň. Hoci z roku 2007 odišiel ráno, zrejme prespal celí deň. Bolo už (Podľa jeho hodiniek) 6:20 večer. Z vaku vytiahol špekačku a napichol ju na palicu. Položil ju na kameň a nechal, nech sa sama opečie. Vytiahol termosku s čajom a uchlipol si. Keď sa najedol išiel si ľahnúť. Po chvíli zaspal.
Tormen sa prechádzal v lese keď uvidel oho divného človeka. Najprv si postavil úkryt ktorí nebol z kože ale z nejakej divnej hmoty. Potom ten človek obtiahol okolo seba nejaký plot a išiel zbierať drevo. Keď sa vrátil zapálil oheň tak rýchlo, ako ešte nikoho Tormen zapaľovať oheň nevydeľ. Potom vytiahol z vreca niečo, čo vyzeralo ako oblička jeleňa.
Potom zaliezol do toho divného úkrytu a už nevyšiel.
Tormen sa bál k nemu priblížiť. A tak ho len ďalej sledoval. Po chvíli však zaspal.
Steev sa prebudil. Bolo už ráno. Celú noc sa budil a mal pocit že ho niekto sleduje.
No bola moc veľká tma a baterky mal vybité. Teraz už nemal pocit že ho niekto sleduje no na plote bola jedna tyč vytiahnutá. Niekto tu bol. Ale kto? Veď sa vrátil o možno až 1000 000 rokov. „V rokoch 5000 pred Kristom žil na Zemi aký druh človeka?“ spýtal sa sám seba. Odrazu mu zaškvŕkalo v bruchu. Tak znova založil oheň ale špekačku už nemal. Uvaril si kávu a šiel sa porozhliadať. Bol v pomerne malom lesíku. Čoskoro sa dostal na lúku kde bolo lepšie miesto na stanovanie, no radšej ostal krytý medzi stromami. Vrátil sa k stanu a dopil kávu. Už bol trochu sviežejší no stále hladný. Vo vaku mal aj pre prípad núdze pšeničné zrná ale tie by dlho rástli. Zase išiel do lesa niečo nájsť. Narazil na malinoví krík. Chcel si z neho natrhať keď za sebou začul mrmlanie. Stuhol. Pomaly sa obrátil a uvidel medveďa. Bol to taký ozrutný medveď akého ešte nevidel. Mohol byť tak 1X taký ako medveď z roku 2007. Pustil sa do behu. Medveď ho začal prenasledovať no Steev stihol dobehnúť k stanu zobral pušku a vystrelil po medveďovi uspávaciu šípku. Účinok bol okamžitý. Medveď padol a zaspal. Steev sa neodvážil ani dýchať. Čo teraz? Čo ak sa preberie? Medvedisko bol taký ozrutný že mu ani na um neprišlo ho odtiahnuť preč. Je len jedna možnosť. Musí odísť on. Začal baliť stan keď odrazu zas dostal ten pocit že ho niekto sleduje. Rýchlo sa pozrel na medveďa. Ten spal ako zarezaný.
Steev znovu začal baliť. No ten pocit že ho niekto sleduje však zostal ďalej. Asi o pol hodiny bol zbalený. Dal medveďovi ďalšie sedatíva a vykročil. Nevedel kam by mal ísť aby ho medveď nezacítil.
Tormen bežal cez les s tým čudným drevom do tábora. Bolo to zvláštne drevo. Bolo ťažké no bolo duté čo ho robilo ľahším. Bolo zvláštnej lesklo modrej farby tých kameňov čo sú najostrejšie. No toto bol hladké. Ten zvláštny človek ho však zapichol do zeme. Vodca Yarey sedel pri ohni a opekal rybu. Tormen k nemu pribehol. „Vodca, našiel som jedného zvláštneho človeka, dokázal jedným malým šípom zabiť medveďa, toto som mu vzal.“ Ukázal na kameň. Vodca sa na neho pozrel a vzal ten kameň. „Zvláštny. Na čo to použil?“ spýtal sa.
„Ako kôl na ohradu ktorou sa obkolesil. Čo myslíte prečo si vyhradil teritórium len na takom malom mieste?“ odvetil Tormen.
„Už sa k nemu radšej nepribližuj“ varoval ho Yarey „Môže byť nebezpečný.
Tormen sa zarazil. Vodcovi bolo jedno že na ich území niekto loví.
„Ale my sme v presile. Môžeme ho odohnať“
„Vravel si že jedným šípom zabil medveďa. Myslíš že my ho premôžeme?“ pokojne odvetil Yarey a ďalej opekal svoju rybu.
Tormen vošiel do svojej skrýše. Bol už večer a on by už za normálnych okolností pokojne zaspával, no teraz mu nemohol zísť z rozumu ten muž. Niečo ho na ňom zarazilo. Mal krátke vlasy. Vyzeral veľmi zvláštne. Nakoniec ho premohla únava, a zaspal.
Steev sa ďalej predieral lesom, keď uvidel svetlo. Blikalo pomedzi stromi no veľmi slabo. Asi bol ešte ďaleko. Pomaly sa začal zakrádať bližšie. Bolo to svetlo z ohňa. Pri ohni sedel muž. Steev sa pomali prikradol. Ten muž mal na sebe prehodenú kožu a na tvári pomaľované znaky. Ten muž si ho našťastie nevšimol. Steev nevedel, či sa mu má ukázať alebo si nájsť iné miesto na táborenie. Rozhodol sa že počká a uvidí či sú priateľský alebo nie. V tábore bolo veľa stanov z nejakej kože. Striaslo ho. Títo ľudia asi nie sú vegetariáni. A čo ak jedia ľudí? Po chvíli zaspal.
Keď sa zobudil bolo už svetlo. Keby ho našli mohol by zle dopadnúť. V tábore bolo živo. Niektorí chodili po vodu, iný sa pripravovali asi na lov. Alebo naňho? Rozhodol sa že radšej odíde. Pobral sa ďalej až prišiel na čistinku. Perfektné miesto na stanovanie. Vtedy dostal nápad. Prečo na to neprišiel skôr! Vytiahol spoza opaska vysielačku čo mu dal Mark. Zapol ju. Fungovala. „Haló, počuje ma niekto? Haló.“ Nič. Zrejme to nefunguje. Nahnevane odhodil vysielačku, no potom sa pre ňu vrátil. Mohol by ju ešte potrebovať. Zase sa pustil do stavania tábora. Po chvíli bol hotoví. Plot však už nenastavil. Namiesto neho vytiahol lanku a naň priviazal zvončeky. Keď niekto príde, tak na seba upozorní.
Ráno keď sa zobudil vonku nebol nikto. Aj zvončeky zostali neporušené. Zjedol jednu tyčinku musli, a znova sa vybral na obchádzku lesa. Našiel potok. Umyl sa a zahasil smäd. Vtedy na druhej strane lesa uvidel chlapca. Mal dlhé vlasi a pod očami mal nejaké bodky. Na sebe mal oblečenú akúsi kožu. Asi z jeleňa. Chlapec stál oproti obrovskému býkovi. Alebo to bola krava? Vtedy za sebou začul šuchot. V Tŕstí tam bol zachytený taký istý býk, lenže omnoho menší. Steevovi prišlo na um, že je ten obrovský býk vonku, je samica, a myslí si, že ten chlapec má jej mláďa. Rýchlo vytiahol mláďa s tŕstia a ono sa rozbehlo k mame. Samica sa po chvíli upokojila a on si vydýchol. Vtedy prišiel ďalší človek. Vyzeral strašne. Na hlave mal povytrhávané vlasi a z úst sa mu penilo. V rukách držal dve kamenné sekerky. „Čiže som ešte v dobe kamennej“ povedal Steev sám sebe. Chlapec sa vzďaľoval, keď aj on uvidel toho muža. Pozeral sa naňho a nevedel čo robiť. Vtedy ten muž hodil sekerku. Dopadla tesne vedľa samice býka. (Pozn.: Steev je z mesta a nevie že býk je vlastne samec). Samica sa postavil a zafučala. Vtedy chlapec začal divo hádzať rukami a vykrikovať. Samica sa otočila naňho a rozbehla sa. Chlapec sa tiež pustil do behu. Vyškriabal sa na strom a tam čakal. Samica po chvíli odišla. Chlapec zoskočil zo stromu a išiel k tomu druhému. Niečo mu začal hovoriť no keď si všimol ako vyzerá, zmĺkol. Znovu sa prihovoril mužovi. Ten sa naňho vrhol. Chlapec sa zvalil. Steev mu chcel pomôcť, no ten muž ho pustil a zmizol v lese. Chlapec sa postavil a nechápavo hľadel smerom kam zmizol muž. Potom sa zvrtol a bežal preč. Steev zostal stáť ako prikovaný. Čo to bolo? Čo to málo znamenať? Vtedy sa za ním zjavil vlk. Steev stuhol, no vlk ho len oňuchal a nechal tak. Keď sa Steev spamätal rozbehol sa i on. Do tábora.
Keď tam dobehol bola už noc a on si ľahol spať.